Počúvam Missa Brevis od Zdeňka Krála v autobuse cestou na filmový festival do Karlových Varov.
Niečo mi nežne zdvíha hlavu. Pozerám sa hore. Vidím len ťažké mraky, šero, šeď. Ale pomaly začína presakovať skrze šeď a šero hlas neba. Nebo spieva. Podivím sa a začnú mi stekať slzy po tvári z pretoľkej nehy.
Nebo ma silne zovrie v dlani, pozdvihne k sebe a úpenlivo so všetkou možnou vesmírnou silou a láskou prosí: „Pozri sa hore. Pozdvihni oči. Počúvaj ma ako ti spievam. Je to pre teba.“
Pozerám sa okolo seba. Počujú to aj ostatni? Zdá sa, že nie. Sme príliš pohrúžení v svojich myšlienkach, s mobilmi, krikom detí v autobuse pádiacom do Varov. Hlavy sklonené k zemi.
Ale nebu, myslím, že to nevadí. Aj tak, aj napriek tomu, nám spieva. So všetkou nehou, silou a láskou, ktorou vie, nás zdvíha k sebe, nás nic netušiacich a spiacich cestujúcich v autobuse.
To je pre mňa Missa Brevis od Zdeňka Krále. Díky Zdenečku.
Erika Merjavá