Lidé a Dialogické jednání

S Daliborem jsem se poprvé setkala u kávy. Oslovila mě pedagožka z UMPRUM s otázkou, zda bych si s ním nepopovídala o Dialogickém jednání. Vnímala, že Dalibor je jako mladý režisér na určité cestě a že by ho zkušenost s Dialogickým jednáním a přístupem hry mohla oslovit nebo inspirovat. Později se přišel podívat na mou hodinu v TALENTu. Byla tam skupina jedenácti- až dvanáctiletých dětí a Dalibor měl odvahu si Dialogické jednání sám vyzkoušet. Děti se na chvíli staly jeho lektory a dávaly mu své připomínky. Po našem setkání mi Dalibor poslal materiály k projektům, na kterých pracuje. V některých z nich dnes vidím silnou inspiraci tím, co jsme spolu otevřeli.

Jak Dalibora oslovila zkušenost s Dialogickým jednáním?  Daliborova výpověď:

Tělo před výkonem

Dialogické jednanie je herecko-pedagogická disciplína, ktorá hovorí, že pred umeleckým výkonom by mal byť človek v prvom rade v spojení so svojím telom. Človek v divadelnom prostredí nemôže niečo performovať, keď pri tom necíti svoje telo, inak demonštruje masku, nie sám seba. Dialogické jednanie sa veľmi ťažko opisuje textovo, je to v zásade niečo magické, čo vzniká v priestore úplnej improvizácie.

Rozhovor se sebou

Z môjho subjektívneho pohľadu dialogické jednanie spočíva v aktívnom rozhovore so samým sebou, respektíve spočíva v tom, ako človek reaguje na všemožné podnety tela – keď sa chce moje telo hýbať, premýšľam, či ho nechám hýbať sa, keď sa chce moje telo rozprávať, premýšľam, či ho nechám rozprávať. Človek na tieto telesné podnety môže reagovať alebo ich ignorovať – napríklad telo cíti nudu. Chcem sa nechať unášať tou nudou alebo otvoriť rozhovor a začať sa pýtať, prečo cítim nudu? Je to psychosomatická disciplína, pretože, keď človek dokáže nahlas viesť rozhovor, vie pomenovať svoje vnútorné problémy; keď je ticho, myšlienky sa stratia v prúde vedomia a človek nič nezistí, preto môže byť veľmi fajn.

Jde o hru

Dialogické jednanie však nie je metóda sebaspoznávania ani sebareflexie. Je to v prvom rade hra; človek môže, podobne ako keď vymýšľa príbeh, začať vytvárať naratív a viesť sa ním, podobne ako v písaní, môže začať opisovať stavy a svety, ktoré nepozná, a pohybovať sa v nich. Dôležité je, že človek vedie tento dialóg vyslovene pre seba samého, nepozerá sa na ostatných ľudí, nereaguje s rekvizitami okolo neho. Výsledok celého predstavenia alebo to, čo si ostatní myslia, je úplne nepodstatný. Je to otvorený rozhovor so sebou samým.

Smysl hry

Skúsenosť s Dialogickým jednaním bola pre mňa super prospešná, pretože mi ukázala, aký zmysel má hra v mojom živote. Uvedomil som si, že hrať sa je viackrát dôležitejšie ako dosahovať určitým logickým spôsobom nejaký výsledok. Aj že som vlastne túto hravosť stratil a zabudol som, že som ju kedysi vôbec mal; je to super pocit na nič iné nemyslieť, len byť trochu quirky.

Dalibor